Už dosť dlho som nenapísal na môj blog nový článok. Bolo mi to sakra ľúto, ale nemohol som za to ja. Táto absencia mojich článkov bola totiž spôsobená zákernou hnisavou angínou, a keďže doma nie som on-line, nemal som žiadnu šancu dostať sa nejako na web. Dnes som sa to rozhodol napraviť.
Ako si isto mnohí pamätáte, bývam v Kežmarku, v meste pod Tatrami. Keď som bol ešte veľmi malý drobec, bývali sme v susednej dedinke, v Ľubici, pri mojich starých rodičoch. A keďže sme bývali tam, mal som tam doktorku pre deti a dorast, ku ktorej so mnou matka chodila. Keď som mal jeden rok, presťahovali sme sa do Kežmarku, kde bývame doteraz. Ale lekárka mi ostala stále tá istá, až dodnes. Preto vždy, keď som chorý, musím šlapať na bicykli (alebo v horšom prípade vliecť sa pešo v horúčkach, keďže nemáme auto) do Ľubice. Slušnosť káže cestou od doktorky zastaviť sa u babky a u deda, ku ktorým je to od doktorky na skok. A tak som to urobil aj teraz. Dedo bol, klasicky, v krčme, takže som ostal s babkou sám. Po prvý raz v živote som sa s ňou porozprával aj o normálnych veciach, napr. o tom, či už mám frajerku, na akú školu idem, ako sa mi zatiaľ darí na základke a pod. Potom mi, ako každá správna babka, prikázala ostať na obed, a ja som nemal inú šancu ako ju poslúchnuť. Teda zatiaľčo pripravovala vyprážaný karfiol a okolo nej sa obšmietal pes (hladkosrstý jazvečík, najzlatší na svete), ja som mal dosť priestoru na to, aby som si zaspomínal na časy dávno minulé.
Pretože keď som bol malý, trávil som tu každý, každučký víkend, spal som tu niekedy aj cez týždeň. Zážitkov mám preto habadej. Babka mala vždycky nejakého psa, tu je zoznam všetkých, ktoré tam boli počas môjho života:
-
Asta (Sučka vlčiaka, zomrela, keď som mal štyri roky, bola neskutočne múdra a dosť dlho som za ňou plakal. Aj dnes si za ňou niekedy poplačem.)
-
Bobik (Afgánsky chrt, strýko ho predal, keď som mal sedem rokov, lebo tento pes vôbec neustrážil jeho dielňu. Strýko je totiž zámočník a strašne vtedy potreboval strážneho psa. Bobik bol ale pes na hranie a nie na stráženie. Strýko urobil veľkú chybu. Bobik dodnes žije a má sa dobre.)
-
Nero Prvý (Vlčiak, zomrel ešte ako šteňa na psinku. Chudáčik maličký, zomrel pred mojimi očami. Ten hajzel, od ktorého sme ho kupovali, tvrdil, že bol zaočkovaný. Nebol.)
-
Nero Druhý (Taktiež vlčiak, pochádzal z rovnakého vrhu ako Nero Prvý. Bol to teda jeho brat. Tento vlčiak toho ale tiež veľa neustrážil. Bol nepredstaviteľne tupý. Ale aký bol hlúpy, taký bol zlatý. Bol to najmilší psíček, akého sme kedy mali. Keď som mal 12 rokov, on mal 4 roky. Vtedy doplatil na svoju hlúposť. Vybehol na cestu a prešiel ho kamión. Česť jeho pamiatke.)
-
Bobina (Hladkosrstý jazvečík, máme ho dodnes. Je to nesmierne múdry a prefíkaný pes (teda sučka). Tento pes však už pochopiteľne nie je strážny. Strýko to vzdal a kúpil poplaško.)
Z detstva mám teda zážitkov strašnú kopu. Ja debil som si až teraz uvedomil, že k babke už vlastne veľmi nechodím, a že keď prídem, tak len raz za dva týždne. A pritom to mám z Kežmarku na 10 minút cesty bicyklom. Na svoje detstvo som teda akoby zabudol, a na starých rodičov vlastne tiež. Asi si ani nedokážem predstaviť, čo to pre nich je, keď ich nepríde pozrieť vnuk, ktorý u nich vyrastal. Preto som sa to rozhodol zmeniť, škola-neškola, budem sa u nich objavovať častejšie. Lebo raz príde nešťastný deň, keď sa všetko pominie, a ja budem mať hlavu v smútku, že som si svojich starých rodičov neužil viac. A spomeňte si aj vy, ktorí máte starých rodičov a nemáte k nim ďaleko. Vykašlite sa na môj blog a choďte ich pozrieť. Kým ešte máte šancu.
Komentáre
Ty jeden...
.